O zbierke básní, a trochu aj o inom
Myšlienky zachytené dnes nadránom.
Ako predať niečo, čo nie je produktom?
Akú hodnotu má poznanie a ľudská skúsenosť?
Jednoduchosť či zložitosť?
Tvoríme tú hodnotu my, alebo je nastavená systémom?
Nie je to otázka dneška, no dnes sa stáva výraznou.
Dnes, keď držím v rukách takmer dva roky svojho života, zalomené do tvrdej väzby potiahnutej plátnom s razbou, zhustených do pár stránok krémového papiera.
Nebol to plán, tá malá knižka sa mi proste nejako stala. Nechcem sa nazývať umelcom ani poetkou. Bolo mi cťou, i keď som si odžila každú medzeru a písmeno.
Keď som sa rozhodla zbierku vydať, mala byť len pre mňa a pár známych, priateľov. Nemala som žiadnu skúsenosť, nechcela som písať vydavateľstvám (neverila som, že by mi ju vôbec niekto vydal), a už vôbec nie robiť z toho vec väčšiu než bola. Bolo to v čase, keď som do Remini obchodíku (knižná dielňa) chodievala často, najmä kvôli zásielkovni a bambusovým perám, ktoré som im vykúpila. Inak, v ich zápisníkoch sú moje prvé odtlačky.
Pri jednej takej návšteve, bola vtedy jeseň, prehodili sme s Karolom zopár zdvorilostných slov (ešte sme sa nepoznali), a ja som sa nesmelo opýtala, či by mi vedeli vytlačiť a zviazať knižku na ten jemný krémový papier, ktorý používajú do zápisníkov. Keby ste videli, ako mu svietili oči, keď mi vysvetloval, ako materiál a väzba vyjadrujú charakter poézie. Potom si pamätám moment, ako som s básňami na usb kľúči kráčala do predajne, uplakaná asi po najhoršej hádke s maminou, po ktorej sme neboli týždne v kontakte. Stretla som sa s Karolom a usb som si vo vrecku odniesla zase späť. Nedokázala som odovzdať to, čo mi bolo tak osobné, tak vzácne.