Muž v civile

We know that from time to time
there arise among human beings
people who seem to exude love as
naturally as the sun gives out heat.

(z textu piesne Intro/Spectrum by HÆLOS)

Nepál, august 2025

Bolo ráno, keď som ich uvidela. Pozerala som von cez obrovské presklené okno na štvrtom poschodí - na stromy, kopce, nekonečnú zeleň, a jedinú úzku cestičku, ktorá sem viedla.

Boli traja. Muž v bežnom svetskom oblečení, druhý v šafránovo-bordovom odeve pripomínajúcom mnícha z kláštora. Áno, to budú tí dvaja Tibeťania, ktorí upútali moju pozornosť predošlý večer. Aspoň tak som usudzovala z výrazných čŕt ich tvárí. Bavilo ma pozorovať ľudí a hádať odkiaľ pochádzajú, kto sú. Na večeri boli sami.

Teraz však medzi nimi kráčala drobná staršia postava s holou hlavou, odetá do šiat tibetského mnícha. Kráčali tak pomaly, že miestami pôsobili, akoby sa vôbec nehýbali. Starý muž si sadol na lavičku s výhľadom do údolia, ktorú jeden z jeho asistentov dôkladne vyzametal. Dokonca aj zem pod jeho nohami. Čím dlhšie som ich pozorovala, tým viac som ich túžila spoznať. Z myšlienok ma vytrhla vôňa čerstvo uvarenej škoricovej kaše.

Guruji, ako volal staršieho muža personál, pôsobil krehko a zoslabnuto. V ten deň sme sa stretli na obede. Dlhú chvíľu sme si hľadeli do očí, no odvtedy som pri každom stretnutí s ním sklopila zrak. Ani sama neviem prečo.

Aj jeho spoločníci boli iní. Nečitateľní, tichí, pokojní, oddaní. Oddanosť. Slovo, ktoré som azda nikdy predtým nevyslovila.

Prišli pár dní po mne, a tak sme sa stretávali pomerne často. Na prechádzke, keď som sa naháňala s motýľom, a nevšimla si, že kráčajú za mnou. Občas v jedálni. Alebo keď som prechádzala okolo knižnice. Muž v civile často čítal, ak sa práve nevenoval starostlivosti o majstra (ako som sa neskôr dozvedela, tak oslovoval svojho učiteľa). Naše pohľady sa veľakrát stretli a mimika prezrádzala jemný, takmer nebadateľný úsmev. Aký môže byť jeho príbeh? Pýtala som sa samej seba.

So začiatkom náročnejších, no o to účinnejších terapií, som ďalšie dni trávila osamote na izbe. 

Prestala som počítať dni, stratila prehľad o dátumoch aj o čase samotnom. Dokonca aj knihy, ktoré som mala so sebou, zapadali prachom. Namiesto ľudí som sa rozprávala so stromami a môj svet sa zúžil na vôňu bylinných olejov a jemnú sladkosť kumínového čaju.

Neviem koľko takých dní prešlo, keď sa mi zažiadalo večerať v jedálni o poschodie vyššie. Dúfala som, že tam stretnem Alexandru. Poznali sme sa krátko, no naše rozhovory boli o to hlbšie. Sympatická Američanka, ktorá si dnes tvorí domov na opačnom konci sveta. Už z chodby ku mne doliehala väčšia vrava než obvykle, a na moment som zapochybovala, či to bol dobrý nápad. Kým hlava váhala, už som stála v jedálni. Pri jednom z dvoch väčších stolov sedela slovenská zájazdová skupina (to vysvetľovalo hluk, o ktorý som v ten večer nestála), pri ďalšom čínsky pár. Usadila som sa k dvojici, ku ktorej ma pozval dostatočne veľký a tichý priestor na opačnom konci stola.

Pomaly som si vychutnávala ešte horúce kitchari s vareným jablkom, keď si ku mne prisadli oni - Tibeťania. Prišli sami, bez majstra.

Kitchari som dojedla studené, jeho chuť som prestala vnímať, rovnako ako predtým neznesiteľný hluk v jedálni. Náš rozhovor ma zaujal natoľko, že som si ani nevšimla, kedy jeho kamarát dojedol a nechal nás osamote. Boli to iba útržky, ktoré sme si stihli medzi občasnými sústami povedať. A naviac, moje nevyslovené otázky sa rozplynuli v momente, keď sa usadili priamo vedľa mňa. Z môjho pozorovania bolo totiž zrejmé, že ich pozornosť patrila iba úzkemu okruhu ľudí – sebe navzájom a personálu.

Ako 14-ročný opustil rodný Tibet a nasledujúce roky strávil štúdiami v Indii. Od toho času videl svoju rodinu iba raz, v Číne. Nariadenia čínskej vlády mu neumožnili získať povolenie na vstup do rodnej krajiny. Napriek neľahkému osudu som v jeho hlase nebadala horkosť, hoci bolesť z odlúčenia sa nevytratila.

Pri svojom učiteľovi žije už niekoľko rokov. Majster, na ktorého meno som sa ani nespýtala, prišiel na kliniku na odporúčanie jedného zo svojich žiakov. Hoci v praxi je podstúpenie liečby tohto druhu skôr výnimkou – podľa tradície je totiž celkom bežné, že ak majster ochorie, jednoducho zomrie. Hovoril o tom s takou ľahkosťou a pokorou, že mi ani na okamih nenapadlo pochybovať o prirodzenosti tohto zvyku.

To nie jeho učiteľ, ale on, obyčajný muž v civile. Na svoj vek mal v tvári príliš veľa prežitých príbehov, no zároveň mal v sebe čosi hravé, chlapčenské. Až neskôr som si uvedomila pocit, ktorý som pri ňom mala - také to zvláštne ticho, ako keď sa ponoríte pod vodnú hladinu a všetko sa na chvíľu, ktorá pripomína večnosť, rozplynie. Bol vôbec z tohto sveta?

Dni plynuli ďalej, ja som sa starala o seba, on o svojho učiteľa. Bol podvečer, sedela som v hale, keď práve prechádzali okolo. Guruji mal v tvári o čosi väčší jas, no stále bol odkázaný na pomoc. Keď som sa za nimi obzrela, muž v civile ho jednou rukou podopieral a druhou láskavo hladil po chrbte.

To, čo vyžarovalo z jeho pohybov a pohľadu, tá prirodzená úcta, ľudskosť a súcit - ten obraz zostal v mojej hlave, v mojom srdci, všade.

Ešte aj dnes mi tá spomienka zjemnňuje črty mojej tváre.