korene

môj hlas je aj vaším hlasom. 

Tieto slová si pripomínam, keď mám strach. Keď chcem urobiť niečo, čo sa bežnému štandardu vymyká. Keď sa chcem ozvať, hoci trasie sa mi hlas. Keď chcem žiť seba a byť odvážna.

Naši predkovia. Mohli použiť svoj hlas? Na čo mysleli moje babky, prababky, keď v kuchyni krájali cibuli? Čo ak nežili šťastné životy? O čom tajne snívali?

Tento pohľad mení mi zlosť na súcit. Keď nežila som podľa prianí ich, podľa toho "ako sa patrí".

A čo oni? Mali na výber? Naozaj chceli tabuľkové množstvo detí a stáť za sporákom každý jeden deň?

To sa dnes už nedozviem.                                                                                                                                        Možno chceli, a možno nie.                                                                                                                                    Možno to boli neprejavené umelkyne, či babice.                                                                                              Možno chceli precestovať celý svet.                                                                                                                              A možno ich materstvo napĺňalo viac, než akýkoľvek iný sen.

iba jedno viem.
najväčšiu úctu a vďaku môžem im prejaviť životom v autenticite.
som tu vďaka vám, ste časťou mňa.
a tá časť tu môže byť, iba keď budem seba odvážne žiť.

kráčam k sebe.
no aj za vás.
za každého jedného z vás, ktorý možno nemal ten hlas.