Na ceste k sebe (I.)
Himalájske dobrodružstvo
Po dvoch rokoch od mojej púte do Himalájí, krajiny sherpov a najväčšej srdečnosti, akú som kedy zakúsila, spomínam. Každá z mojich ciest k sebe bola úplne iná ako tá predošlá a nasledujúca. A zároveň všetky do seba dokonale zapadli. V tom správnom poradí, v pravý čas. Bez plánu a logiky.
Nie že by moja cesta nezačala oveľa skôr. Začala.
Nie že by Himaláje, púšť, či oceán, obrátili môj život sami od seba. Neobrátili.
No každá nová výzva menila môj tvar.
Každá cesta bola veľký dar.
Dnes chcem začať tu. Na mieste, kde prišlo volanie. Na meditačný retreat a trek. Týždeň v stane. Hoci nie som kempingový nadšenec. Hoci mi príprava a povinná výbava robila vrásky na čele a viac sa do nej nútila, ako tešila. Napriek tomu tam bolo volanie, ktoré mi nedalo spať.
Hoci týždeň pred odchodom som od strachu nemohla dýchať. Hoci prvú noc v Nepále som chcela ujsť za priateľom do Indie, kde to poznám. Hoci som mala pocit, že do skupiny úplne neznámych ľudí vôbec nepatrím. Pocit - čo tu sakra robím? Český jazyk a skupina. A ja, jediná Slovenka.
Ale bol tam tichý hlas, ktorý vzbudil čosi viac. Čo je za tým, keď sa moje ego tak veľmi bráni? Keď sa išlo úplne zblázniť?
A tak som zostala. Útek sa nekonal. Išla som strachu naproti, tak ako už veľakrát. Nasadla do jeepu chlapcovi, ktorý vyzeral, že na vodičák ešte nemá vek. A nechala sa viesť celý deň. Cestami, kde kontrolu vôbec nemáte. Kde strach zo smrti jasne vidíte. Kde pred ním neutečiete. Mojou kotvou bol dych a vodičovo budhistické gesto modlitby, kedykoľvek sme prešli okolo posvätného miesta. Ako keby som cítila akúsi vyššiu ochranu.
Až sme dorazili tam, kde boj so sebou neustal. Práve naopak. A na ďalší deň dostala som prvé objatie. Vítko, ty vieš :) Každým dňom som púšťala viac. Vysilená kontrolou, nechala život sa diať. Pomaly rozprávať, srdce otvárať.
A na 35-te narodeniny stála tam. Na kopci kláštora, unášajúc sa hudbou mantry z rádia, vďačná za život sám. Za šťastných ľudí, ktorých som videla. Tu som precitla.
To najväčšie duchovno je život sám.
Žiadne učenie či askéza.
Je to objatie a úsmev človeka.
Láskavosť a pokora.
Hravosť a radosť dieťaťa.
Otvorené srdce človeka.
Odvaha mať sa rád.
Je to jednoduchosť života.
Čerstvo po návrate, kedy som o ceste ešte nevedela rozprávať, kedy som si opäť zvykala na komfort európskeho života, vznikli zápisky, čosi ako veľmi osobná recenzia. A tie si tu chcem uchovať.