ako som v zdanlivej slabosti objavila svoju silu
tento príbeh začal už dávno. roky predtým, ako som sa vydala do Himalájí. nemá typický začiatok ani koniec. je spomienkou a pripomienkou pre mňa samu.
Himaláje, 2022
Po desiatich dňoch putovania (vonkajšieho a najmä toho vnútorného) som cítila únavu. Vyčerpanie. Bol pred nami záverečný výstup na Pikey Peak a potom už iba cesta do civilizácie. Pomyselnej :) Posledné dva dni. Pred presunom do base campu sme nocovali v Taklungu. Miesto, kde sa nezdržíte dlhšie ako je potrebné, a kde je váš pobyt znesiteľný iba vďaka nekonečnej srdečnosti domácich. Myslím, že to bolo práve tu, keď som na tradičnom zdieľaní v kruhu oznámila, že k výstupu sa asi nepripojím. Po chvíľke ticha mi Honzo, náš sprievodca, pokojne povedal "nemusíš jet, ale múžeš". A tak začalo nekonečné analyzovanie a rozhodovanie. Hlava verzus telo. Na definitívnu odpoveď som mala čas do odchodu v nasledujúce ráno.
S blížiacim sa časom na rozhodnutie bol chaos v mojej hlave čoraz väčší. Snažila som sa vypátrať ten jemný hlas, ktorý to celé začal, ale už to nešlo. Strach z odsúdenia, pocit nedostatočnosti, ďalší a ďalší kostlivci sa ozývali jeden po druhom.
Doteraz neviem či mi silu dodali tie nekonečné mantry a obchádzania budhistických stúp, no v to ráno som už s väčšou istotou v hlase, aj keď so stiahnutým žalúdkom od strachu, definitívne oznámila - nejdem. Hoci to znamenalo odčleniť sa od ľudí, s ktorými som strávila takmer dva týždne, a ktorý mi boli miestami bližší ako vlastná rodina. Hoci to moja myseľ vyhodnotila ako prejav absolútneho slabošstva a zlyhania.
keď rozhodnutie neísť znamenalo uvidieť moje strachy tvárou v tvár, ale nekonať podľa nich. keď som práve tento prežitok bytostne potrebovala na svojej ceste k sebe, ibaže vtedy som o tom ešte nevedela.
O to viac ma prekvapili pocity, ktoré prišli v momente, keď som vyslovila svoje neisto isté "nie". Žiadne odsúdenie sa nekonalo. Práve naopak. Ožila som. Zaplavila ma tak mocná vnútorná sila, až som na chvíľku začala pochybovať o únave svojho tela a správnosti rozhodnutia. Dnes viem, že to bol jasný signál rozhodnutia v súlade so sebou.
Pred nami boli posledné spoločné kilometre. Skupina pokračovala ďalej do base campu a ja s prideleným sherpom do cieľovej dedinky. Myslím, že nikdy dovtedy som necítila smútok, silu a radosť zároveň. Aj dnes si viem vybaviť ten celotelový prežitok.
keď jedno "nie" znamenalo tisíc "áno". áno SEBE. každej svojej bunke.
Keď vyslovenie tohto "nie" bolo pre mňa ťažšie, ako keby som mala zmobilizovať posledné sily a pokračovať v ceste. Lebo v tom som bola expert. Keď práve pomyselné vzdanie sa pred cieľom bolo mojim vnútorným víťazstvom.
V Jhapre, čakajúc na svoju skupinku, som prežila jeden z najkrajších dní plný spontánnych stretnutí a zážitkov. Miesto, kde som v totálnej jednoduchosti objavila plnosť života. Ale o tom zase inokedy.
Ako skončil ten dnešný príbeh? Pri lúčení v Káthmandu mi moji spolupútnici vyjadrili obdiv za odvahu postaviť sa za seba. Za silu. Tú vnútornú. Tú, ktorú v tak jemnom tele nikto z nich nečakal. Možno ani ja sama. Tak ako som nečakala ani ich uznanie.
Myslím si, že žiadne miesto na Zemi nás nezmení. Ale môže nás priviesť k tomu, uvidieť sa trochu inak. Priblížiť sa k sebe. A veľakrát prekonať výzvy. Tie vonkajšie, no najmä tie vnútorné.
