Tieto slová si pripomínam, keď mám strach. Keď chcem urobiť niečo, čo sa bežnému štandardu vymyká. Keď sa chcem ozvať, hoci trasie sa mi hlas. Keď chcem žiť seba a byť odvážna.

Po dvoch rokoch od mojej púte do Himalájí, krajiny sherpov a najväčšej srdečnosti, akú som kedy zakúsila, spomínam. Každá z mojich ciest k sebe bola úplne iná ako tá predošlá a nasledujúca. A zároveň všetky do seba dokonale zapadli. V tom správnom poradí, v pravý čas. Bez plánu a logiky.

aj ja som bola tou. poslušným dievčatkom, ktoré sa o všetkých staralo. ktoré vyhovelo vždy, keď sa to žiadalo. ktoré na dôležitosť svojich potrieb úplne zabudlo. v relatívne silno kresťanskej rodine to bola akási "prirodzenosť". prirodzenosť, ktorá popierala jednu celú ľudskú bytosť.

tie chvíle, kedy prekvapíte sami seba.

Bol júl. Jedna z tých neznesiteľných horúcich nocí, kedy viac nespíte ako spíte. A práve tu sa vypýtal von príbeh. Osobný. Videla som nadpis, obsah, myšlienku. Vôbec mi to nedávalo zmysel. Prečo práve tento príbeh a práve teraz? Po tme som ťukala text do mobilu, uložila, a za svitania zaspala.

tento príbeh začal už dávno. roky predtým, ako som sa vydala do Himalájí. nemá typický začiatok ani koniec. je spomienkou a pripomienkou pre mňa samu.